Už ako mrňavého drobca ma fascinovali práčkys veľkým otáčavým bubnom, s takým tým ponorkovým okienkom na boku. Presedela som pred našou starou práčkou hodiny ( vďaka svojim rozmerom som presedelapár hodín aj v nej). A sledovala som, ako sa ten obrovský kolos točí a vrtí. A okienkom -ním práčka na mňa pozerala ( niečo ako Božie oko). Vydávala rytmický tlkot natri doby ( v tých časoch sa zrejme začala moja vášeň pre bicie nástroje).A šaty- raz sú hore, a razdole. Občas gombík ( alebo zabudnuté kľúče) narazili na plechový bubon,a mňa tento náraz ohromne zabolel.
Teraz som už veľký drobec. A mámepráčku, v ktorej nevidím na šaty. Alepredsa- zrazu som sa stala súčasťou jednej veľkej práčky. Raz ste hore,a raz dole. Vydávate rytmický tlkot. A občas, ako zabudnutí, niekdenarazíte. A tento náraz Vás ohromne zabolí.