Sedím si na okne, moje telo jemne prevísa cez jeho okraj,nakláňa sa do hĺbky. Pohadzujem si myšlienku...jemne, nechcem ju provokovať...začula som tiché klopanie nadvere. Obrovskými rukami. Mocnými. V ružových čižmách hojdám nohami.Otváram. Nedýcham, vidím. Stojí rovno oproti mne. Dych mi obväzuje hrdlo a vánokchce vnútiť pľúcam vzduch. Zdvihla ruky. Vysoko nad hlavu...nad moju...vždy somvedela, že raz príde. Ale že bude vyzerať práve takto...Nič čierne, ničreálne...reálneho sa človek nebojí...má strach z toho, že to čo vidí, nemusí byť ,,tak docela“ skutočné.Podávam jej prach...presne takto to chcem. Zrejme sa usmieva- počuť jej vnútrochvejúce sa pod ľahkosťou toho, čo už vedela.. Nech je to rýchlo. V ružových čižmách ležím. A nanich prach...Presne takto to chcem. Jediná myšlienka...Tak predsa sa mi jupodarilo provokovať.
29. nov 2007 o 16:09
Páči sa: 0x
Prečítané: 661x
Myšlienka a prach
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)